Viete o mne pomerne veľa.
Veľa toho, čo vidno. Volám sa Lucia, od roku 2019 sa venujem sprevádzaniu odhodlaných ľudí k pozitívnym zmenám v živote (cielene nepoužívam slovo koučing). Od roku 2013 som ho praktizovala len na fyzickej úrovni. Až kým som nepochopila, že sa tam dá dôjsť len do istého levelu a ďalšie zručnosti nie sú aplikovateľné v gyme. Viete, že som vyštudovala poradenstvo a komunikáciu. Viete, že sa konštantne vzdelávam. Viete, že práve kvôli týmto veciam ma fascinuje osobná transformácia. Absolútne ma nebavia plytké rozhovory o ničom, bez hlbšej pointy. Som praktik, hoc niekedy je teória to jediné, z čoho vychádzam a tvorím prax. Možno viete aj to, že hoc som kouč, avšak neznášam slovo koučing alebo anglicky coaching. Je nepochopené a je už príliš skomercionalizované. Ak mi to klient a proces dovoľuje, rada chodím mimo metódy a techniky. Rada odovzdávam ľuďom to, čo prosto funguje. Viem robiť klasický koučing, ale viac ma baví transformačný/intervenčný. Pretože práve ten vedie k zmene a ja hlboko verím vo svojich klientov a v to, že sa môžu meniť. Mám vzťah k rastu. Enormný. A k ľuďom. Ťažko tolerujem neopodstatné zotrvávanie v komfortnej zóne a aj preto považujem za jeden z hlavných princípov mojej práce ukázať odhodlaným ľuďom, že to, po čom túžia hlboko vnútri, je mimo tejto zóny. Rešpektujem každého jedinečný proces a to, že každý potrebuje svoj vlastný čas na posun. Možno však z toho tušíte, že nikoho odhodlaného nenechám volkať si na mieste, ktoré vyčerpalo užitočnosť a v štýle myslenia, ktorý mu škodí. Nebudem nikoho presviedčať, ale pripomeniem mu, aké talenty vidím a ako sa dajú využiť na rast a posun do takých rozmerov, aké si človek zatiaľ ani neuvedomuje.
Taktiež je tu pár vecí, ktoré o mne asi neviete.
Vyrastala som v prostredí, kde každý člen rodiny bol skôr či neskôr postihnutý závislosťou – či už to boli alkohol, drogy, lieky, nelátkové závislosti. V rámci tejto dysfunkčnej rodiny som sa snažila nájsť svoju cestu. Mala som 4 úžasných starších bratov. Moji rodičia ma milovali a dali mi všetko, čo mohli, aj viac. Moja minulosť je moja najsilnejšia stránka a rada tým deklarujem, že nie je podstatné odkiaľ ideme, ale smer, ktorý si vyberáme. Vedome.
V 6 rokoch som vážne ochorela. Lekári vyjadrili, že mi zlyhal orgán pankreas a do konca života budem musieť brať inzulín. Pamätám si, že som bola v nemocnici 1 mesiac, 1 týždeň a 3 dni. Na infúziách. Všetci tušili, že moje ochorenie spôsobuje stres. Pobyt v nemocnici mi pomohol. A to nie len po fyzickej stránke. Videla som iný príklad prístupu, režimu. Neskôr som bola v kúpeľoch, potom v tábore. Videla som aj iný životný štýl. Učenlivo pozorovala, ako žijú iné deti. Vnútorne som sa rozhodla, že chcem žiť iný život.
Keď som mala 9 rokov, ako protest proti životnému štýlu a vlasom, ktoré mi páchli po cigaretovom dyme (učitelia mi dávali poznámky, aby som už konečne prestala fajčiť) som začala na hlave nosiť tepláky. Tento symbolický akt trval 2 roky. Podarilo sa. Naučila som sa, húževnatosti a to, že byť „iná“ je v poriadku.
Na druhom stupni základnej školy som objavila šport s názvom volejbal a zapojila sa do športovej triedy na mojej škole. Vytvorila som si k pohybu vzťah a dosť ma to transformovalo. Naučilo ma to v pozitívnom zmysle disciplínu, dôverovať tímu a zodpovednosť. Naučila som sa makať tvrdo. Aj vtedy, keď sa nik nepozerá. Nechtiac som sa naučila perfekcionizmu. Mal benefity. Avšak, aj napriek tomu, že som sa snažila „byť perfektná“, vnútorne cítila frustráciu z toho, čo sa dialo doma. Snažila som sa byť oporou.
Keď som mala trinásť, situácia v rodine sa stala neúnosnou a museli sme sa odsťahovať. Avšak, aj potom som sa ocitla v strede rodinných problémov.
V 16 som sa rozhodla odísť, ale nemala som tušenie, ako na to. Tu sa mi životná cesta prelínala s cestou môjho terajšieho manžela. Moja „inakosť“ mi veľmi nepomáhala. Ale naučila som sa, že pomôcť dokážem iba niekomu, kto si pomáha sám. Naopak, že nedokážem pomôcť niekomu, kto o pomoc nestojí. Prijať, že neviem ochrániť ľudí, na ktorých mi záleží, bola veľká lekcia. Vtedy som spoznala silu prijatia, jeho fázy a aj jeho účinok.
Tesne pred 18. narodeninami som sa presťahovala k rodičom môjho priateľa. Dostala iný príklad od jeho rodičov, inú príležitosť na život. Vtedy som prišla do styku s realitou. Perfekcionizmus už viac prekážal. Uvedomila som si, že môžem zložiť masku. Nemusím dokazovať, že som „dosť dobrá“, aby som sa cítila prijatá a milovaná. Celé mi to dalo lekciu o tom, že príkladom sa ľudia učia najviac.
Keď som mala 25 bola som vynikajúca v oblasti fyzična. S vyštudovanou vysokou školou, skúsenosťami z minulosti a neustálou prácou na sebe som dokázala pomáhať ostatným. Napĺňalo ma to. Bola som výborná trénerka a tieto zručnosti som kombinovala s poradenstvom. Ale stále som cítila, že moje vnútro len reflektuje „akože dokonalosť“. Priveľmi som si zakladala na vonkajšku. Absolvovala súťaže vo fitness. Moja motivácia bola úplne vonkajšia. Počúvala som a myslela som si, že som „moc pri sebe“. Časom som bola „príliš chudá“. Neskôr „príliš svalnatá“. Cítila som sa frustrovane z toho, že nedokážem vyhovieť, ani keď sa veľmi snažím.
Keď som mala 28 rokov, vďaka vlastnej chybe sa mi ukázali nedostatky. Definitívne som sa musela popasovať s vlastnou hodnotou, odložiť pocit mimoriadnosti a naučiť sa pokore. Veľká skúsenosť, vzácne poučenie. A hlavne mi to otvorilo cestu ku koučingu. Keď sa človek rozhodne ísť hlbšie, spozná aj hlbšie vrstvy svojich nedostatkov. Naučila som sa im čeliť.
V 32 rokoch po tragických udalostiach v mojej rodine som sa rozhodla, že nebudem rohožkou. Začala život vnímať ako cestu od závislosti na inštrukciách k dôvere vo vlastný úsudok. Od strachu k odvahe byť sama sebou. Od porovnávania sa s inými k rastu. Od túžby „mať“ k túžbe „byť“. Od elitárstva a prezentácie vlastnej geniality k zásadnému rozhodnutiu pre rast, lásku a kontribúcii.
Ani dnes nie som „dokonalá“. Ale viem, že dokonalosť je ilúzia. Dôležité je robiť tie odvážne malé nekomfortné kroky. A to som sa naučila.
Ľudia o mne nevedia, že si nikdy nepotrpím na „chutný certifikát“ tak, ako na odvahu byť múdrym človekom s hodnotami, túžbou a vášňou pohnúť so svetom. Zmeniť svet. Minimálne svet niektorých ľudí. Počnúc svojim.
Ľudia o mne nevedia, že ak sa ma niekto opýta, kým som, poviem „radostný služobník“. Lebo presne tak vnímam svoje poslanie.
Ľudia o mne nevedia, že hovorím pravdu, hoc sa mi trasie hlas.
Ľudia o mne nevedia, že rada nahrávam na góly, hoc ego by chcelo strieľať.
Ľudia sa často čudujú otázke, prečo majú strach povedať mi, kým skutočne sú?
Ľudia o mne nevedia, že pre mňa vzťahy nie sú na predaj.
Ľucia o mne nevedia, že milujem vzťahy a je kopu vzácnych ľudí, ktorí moju cestu pozitívne ovplyvnili. Jeden z nich ma napríklad naučil vyhľadávať ľudí, korí mi povedia pravdu, kým mi ostatní lichotia.
Ľudia o mne nevedia, ako veľmi verím v ich schopnosť meniť sa. Pretože som to zažila.
Ľudia o mne nevedia, že im s veľkým zápalom pre toto povolanie pomáham vidieť ich najsilnejšie stránky a sprevádzam ich zmenou, po ktorej túžia, hoc zatiaľ neveria, že je možná.